Rady

Šokujúca výpoveď slovenskej mamičky o nemocnici, kde strávila noc s dieťatkom, sa šíri celým Slovenskom. Je načase aby sme s tým začali niečo robiť!

Tento článok je o výpovedi jednej slovenskej mamičky, ktorá musela stráviť noc v nemocnici so svojim malým dieťaťom. Túto výpoveď zverejnila na svojom facebookovom profile, kde apeluje na to, aby ju šírili ľudia ďalej, nech všetci vedia aké praktiky sa dejú v slovenských nemocniciach. Táto situácia by nám nemala byť ukradnutá, chorých ľudí každým rokom pribúda a je načase aby sme s tým niečo začali robiť.

Nasledujúci text je presným vyjadrením mamičky bez akýchkoľvek našich úprav.

Ako sme ležali- neležali v bardejovskej nemocnici.

Tento článok píšem, pretože som zažila zúfalstvo a videla som, že toto zúfalstvo je každodennou realitou.
S Dankom nás, bohužiaľ, hospitalizovali na detskom oddelení v Bardejovskej nemocnici. Danko je viac ako 2 týždne po výbere nosnej mandle v celkovej anestéze. Prvý týždeň mal veľmi zlú reakciu- v noci plakal, kričal, kopal nohami okolo seba, nevedeli sme ho upokojiť… Po týždni prebtetých nocí sa to našťastie upokojilo. Niekoľko dní bol v poriedku. Teraz však bol už druhý deň apatický, spavý, nereagoval, mal zastretý pohľad, zaspával mi na rukách. Nemal teplotu ani príznaky inej choroby. Napriek tomu, že je to podľa lekárov už dlho po anestéze, ma jeho neprirodzené správanie vystrašilo. Vyľakaná som bežala k našej detskej lekárke, ktorá, keď ho uvidela(a aj mňa), nás nepustila ani domov, aj keď bývame 10 metrov od jej ambulancie. Zavolala nám záchranku…

Na príjme v nemocnici už o nás vedeli. Hneď pri príchode si záchranár s prijímajúcou (neviem, či to bola lekárka, sestra, fakt neviem, žiadne označenie, žiadne predstavenie sa) vymenil úsmev, že to je to spavé dieťa. Danko samozrejme plakal vystrašený z toho všetkého. Spavé dieťa neplače! Lekárka (alebo sestra???) po 10 minútach ťukania do počítača a vypytovania sa na všetko možné, vyklonila hlavu spoza počítača, podoprela si hlavu rukou a skonštatovala, že na ňom nič nevidí. Len pripomínam, že ešte stále sa nedostala k môjmu dieťaťu bližšie ako na dva metre. To bolo naše prijatie. Nanešťastie to nebolo to najhoršie, čo nás čakalo.
Sestra nás priviedla na izbu. Teraz by som to už izbou nenazvala. Miestnosť s tromi zamrežovanými postieľkami a tromi stoličkami, ktoré sa tam ledva vošli. Moja prvá reakcia bola, že chcem ísť na nadštandardnú izbu. Nie sú voľné. Tak som sa pýtala na normálnu posteľ, aby som mohla byť pri ňom. Nemôže, pretože nemá tri roky. S argumentom, že bude mať tri roky o dva mesiace som nepochodila. Predpis nepustí.

Vraj si to nikto nezoberie na zodpovednosť, že by v noci spadol. Ja áno. Ale nepomohlo to. Kto má deti a zvlášť choré deti vie, aký spánok má matka. Zobudí sa na každé pomrvenie sa dieťaťa. Museli sme zostať, kde nás dali. Po celom dni som mala dosť. Keď som si predstavila, že na tej tvrdej stoličke presedím pri Dankovi celú noc, bola som zúfala. Nielen z toho, že som unavená, ale aj z toho, či to vydržím takto, ak tam budeme musieť zostať dlhšie. K tomu strach o dieťa, keď vám nikto neverí, že mu niečo je. Sestrička mi navrhla, aby som si išla ľahnúť do izby matiek, že ma zavolajú, keď sa zobudí. Nešla som. Videla som, ako ďaleko je izba matiek a v noci som zažila, ako dlho trvá, kým skutočne zavolajú a matka príde.
Mali sme jedno šťastie v nešťastí- na izbu k nám nikoho ďalšieho nedali. Ostávajúce stoličky som použila ako provizórnu posteľ, aby som aspoň chvíľu bola vo vodorovnej polohe.

Sama mám zdravotné problémy, prekonala som tromboflebitídu, čaká ma operácia nohy. Po dni strávenom v izbe na stoličke, som mala nesmierne bolesti, jednoducho som si musela niekde ľahnúť.

Neviem, koľkí z vás už boli v nemocnici s dieťaťom, ale pre mňa to bol šok. Zarazili ma veci, ako napríklad to, že dieťatko v postieľke nemalo vankúšik, perinku…všetko sme si museli priniesť sami. Dokonca teplomer sme si museli doniesť. Toto všetko sú však veci, ktoré síce so slzami v očiach, ale prekonáte, ale zvládnuť to, že sa od vás očakáva, že necháte svoje dieťa v noci choré v neznámom prostredí samé, je pre mňa nepredstaviteľné. A je jedno, ako staré je dieťa.

Prepustili nás, našťastie, na druhý deň. Doteraz neviem, čo Dankovi bolo. Lekárska vizita bola okolo 10tej hodiny. Na prepúšťaciu správu sme čakali do 12:30. Nemohli sme odísť domov a prísť po správu neskôr. Toto už hraničilo (v mojom unavenom a vyčerpanom pohľade) s týraním. Všade naokolo rotavírusy, vši, deti s teplotami… chcela som len ísť domov.

Prežili sme. To je to jediné, čo môžem napísať, ale pocit hrôzy zostáva. Čo je to za systém, ktorý núti matky podpísať reverz, pretože už nevládzu vydržať v takýchto podmienkach. Áno, ak by nás neprepustili, podpísala by som… Pretože ďalší deň, noc by som tam nezvládla…
Neviem, čo s tým… Momentálne, nemám silu urobiť nič viac, len napísať toto. Ale možno je nás viac.. možno sa nájde niekto, kto bude vedieť, čo s tým… Pretože obdivujem tie matky, ktoré sú tam dlhšie a ešte sa nezrútili… Ja by som dlhšie nevydržala.

Som rada, ak ste si to prečítali. S mojím súhlasom, prosím, šírte ďalej. Možno sa nič nestane… možno to s niekym pohne… ďakujem.

Zdroj: Facebook

You Might Also Like

Pridaj komentár

Your email address will not be published. Required fields are marked *

You may use these HTML tags and attributes: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>